spravy.sk spravy.sk

Výnimočný strelec, ktorého viac nenávideli, ako milovali. Plavucha bol napriek dvom titulom finálový smoliar
zdroj: TASR

Výnimočný strelec, ktorého viac nenávideli, ako milovali. Plavucha bol napriek dvom titulom finálový smoliar

Keď mal puk na hokejke súperovi obrancovia a najmä brankári bystrili pozornosť. Odjakživa vynikal ako strelec. Šesťkrát pokoril za sezónu hranicu 30 gólov, čo sa nikomu v histórii samostatnej ligy nepodarilo.

V ročníku 1994/95 mal v súčte základnej časti s play-off priemer viac ako gól na zápas, o päť rokov neskôr atakoval 50-gólovú hranicu. V zahraničí by nad jeho výkonmi skláňali klobúky dole, u nás mu viac nadávali, ako oceňovali jeho kvality. Vlastimil Plavucha.

Rodák z Banskej Bystrice začínal s veľkým hokejom ešte za federálnych čias. V drese Košíc si odkrútil v spoločnej lige tri sezóny. Už vtedy preukázal nos na góly. V 125 zápasoch sa presadil 63-krát. „Pre mladého chlapca, ktorý vyrastal v totalite, bola jediná možnosť, ako sa presadiť prestúpiť do Košíc alebo do Slovana. Teda, ak nešiel na vojnu do Trenčína. V tom čase bol odchod do Košíc ako ísť hrať za slovenskú reprezentáciu. Keď prišla ponuka, ani na sekundu som neváhal. Česko-slovenská súťaž mala obrovskú prestíž. Koncom 80. rokov bola po NHL druhou najlepšou ligou sveta. Jasné, ruská liga mala silu, ale tam to bol majster vopred jasný – CSKA Moskva. Za to v našich končinách bol boj o titul vždy otvorený. Rád spomínam na tie časy. Škoda, že spoločná liga sa nezachovala aj po rozdelení,“ začal spomínanie Plavucha.

RIVALITA S TRENČÍNOM

Po vzniku samostatného Slovenska sa Košice spoločne s Trenčínom odtrhli od ostatných tímov a v lige jasne dominovali. V úvodných štyroch ročníkoch sa tieto tímy vždy stretli aj vo finále.

Dukla ovládla premiérový ročník, potom sa dvakrát radovali východniari, aby v sezóne 1996/97 vystúpili na vrchol znova hráči spod hradu Matúša Čáka. „Naša dominancia vyplynula z podmienok. Boli sme federálne tímy, mali silné zázemie, dostatok financií. Ostatné mužstvá v tom čase ešte nedokázali Košiciam a Trenčínu konkurovať. Dukla sa stále mohla oprieť o podporu armádneho klubu, za nami stálo VSŽ. To sa nedalo hneď dobehnúť.“

Vlastimil Plavucha a Ján Stanovský
TASR


Sila Košíc a Trenčína bola daná nielen úspechmi v lige, ale aj počtom reprezentantov. V tom čase tvorili národné mužstvo najmä hráči týchto tímov. „Podľa toho to v lige aj vyzeralo. Proti všetkým sme hrali naplno, ale od úvodu ročníka bolo jasné, že ak sa nestane niečo nezvyčajné, vo finále sa stretnú Košice a Trenčín. Otázkou len bolo, kto bude na tom lepšie po základnej časti a vo finále začne doma. Rozhodovali maličkosti,“ konštatoval Plavucha. V ročníku 95/96 sa radoval z druhého titulu. V základnej časti k nemu prispel 34 gólmi. V tom čase ešte netušil, že to bude jeho posledná majstrovská radosť.

ATMOSFÉRA NENÁVISTI

Ročník 1997/98 patril v našej lige k prelomovým. Trenčín prvýkrát nezískal medailu, naopak na sile nabral bratislavský Slovan. Hokejisti z hlavného mesta vyhrali základnú časť a spoločne s Košicami sa prebojovali o do finále. Finále, ktoré malo vysokú hernú kvalitu, ale bolo i brutálne, krvavé a hralo sa v nenávistnej atmosfére.

Je to tak. Smútok navodila i tragická smrť vtedajšieho prezidenta Slovana Dušana Pašeka. Ani sám neviem, ako presne vznikla nevraživá atmosféra finále. So športom to však nemalo nič spoločné. Čo sa dialo, bolo smutné. Ťažko sa mi na spomína. Hokej má ľudí spájať, ale tu bojovali jedni proti druhým. Tie urážky... To bolo niečo neskutočné. Čo sme si počas pár dní vypočuli niekto nezažije za život, nieto za jednu sériu,“ povzdychol si Plavucha.

Ešte ťažšie sa mu hovorilo o rozhodujúcom piatom zápase. Košice v ňom strelili v predĺžení gól, ale ten neplatil. Neskôr sa presadili domáci a Slovan tak získal premiérový titul. „Už len preto, že zomrel Dušan Pašek sa robili všetky kroky k tomu, aby vyhral Slovan. Napokon, dali sme gól, na chvíľu boli víťazi, ale titul sme nezískali. Pri dnešných kamerových systémoch a štyroch rozhodcoch na ľade by sa také niečo nestalo. Dali sme regulárny gól, ale nič nám to nepomohlo. Pamätám si, že skúmanie videa trvalo večnosť. Aj vyše desať minút. Videorozhodca Anton Danko sedel na komentátorskom stanovišti medzi slovanistickými divákmi. Ak by vtedy gól odobril, asi by ho tam zadrhli. Nedivím sa mu, že verdikt bol, aký bol a Ján Čaprnka napokon na ľade rozpažil. Nikdy som sa s ním o tom nebavil, ale bolo nám jasné, že sa robí všetko preto, aby titul získal Slovan. Smutné.“

Nepríjemnú udalosť zo zápasu u Plavuchu prehĺbilo správanie sa bratislavských fanúšikov po konci duelu. „Toto ma zamrzelo najviac. Namiesto toho, aby tých 8-tisíc ľudí išlo so svojím mužstvom oslavovať titul, sa azda polovica divákov zhromaždila pri našom autobuse a zatarasili nám cestu zo štadióna. Trvalo to hodiny. Nadávali nám, urážali nás. Policajti sa len nechápavo prizerali. Bolo to veľmi smutné vyhrotenie série. Sú to spomienky, ktoré s hokejom nemajú nič spoločné...“

Vlastimil Plavucha pred Radovanom Bieglom
TASR


ODCHOD DO ZVOLENA

Najbližšie roky boli pre košický hokej náročné. V sezóne 98/99 síce východniari ešte „zázrakom“ získali titul, ale v tom čase už na klub doľahli veľké finančné problémy. Tie vyvrcholili v nasledujúcich sezónach výrazným ústupom z popredných priečok.

To už bol Plavucha súčasťou Zvolena, ktorý sa vyformoval na nového konkurenta v boji o titul pre Slovan. „Pre mňa to bolo komplikované obdobie. Mal som zdravotné problémy, veci nešli podľa predstáv a vyradili ma z kádra. V tom čase sa ešte nemohlo prestupovať bez súhlasu uvoľnenia klubu. Nebolo to ako dnes, že hráči zo dňa na deň menia pôsobisko. Až sme si neraz v kabíne hovorili, že v klube sa bude zomierať. Buď dostal hráč na prestup súhlas klubu alebo ho vyhodili. Situácia bola vyhrotená, hľadali sme riešenie schodné pre obe strany. Košice ma chceli predať, ozval sa Zvolen. A tak som odišiel,“ priblížil Plavucha odchod z Košíce na stredné Slovensko.

Sezóna 1999/2000 bola z jeho pohľadu životná. V základnej časti strelil 43 gólov. Druhí Arne Kroták s Ľubomírom Kolníkom zaostali o 10 gólov. Napriek jeho streleckej forme titul nezískal. Znova oň prišiel v rozhodujúcom zápase a znova na Slovane. Tentoraz po debakli 1:8.

Po konci stretnutia sa udiala vec v našich končinách nevídaná. Belasí fanúšikovia vykričali Plavuchovo meno v pozitívnom slova zmysle.

„Počas kariéry som bol zvyknutý na neprajníkov. A že ich bolo... Ako hokejista som chcel dávať veľa gólov, u súperov som bol preto nepopulárny. Urážali ma. Keď som teda počul skandovať moje meno, automaticky som si myslel, že mi zas nadávajú. Až potom mi niekto v kabíne povedal, že je to naopak a uznali moje kvality. Stalo sa mi to prvýkrát v živote. Napriek tomu som to za tie roky kritiky a nadávok ani nebral ako vďaku. Hoci, postupom času to zahrialo pri srdci, že vás vytlieskali fanúšikovia iného tímu. V posledných rokoch sa i preto snažím apelovať na všetkých, aby sme si vážili našich kvalitných hráčov. Ubúda ich a nemusia tu byť večne. Táto doba športu neprospieva. Vlády riešili vždy niečo iné, profesionálny šport u nás môže pokojne zakapať,“
konštatoval Plavucha.

Vlastov smútok z prehraného finále vymenila v máji 2000 eufória zo zisku striebornej medaily na majstrovstvách sveta v Petrohrade. Ďalšiu sezónu odohral vo Švajčiarsku, na diaľku tak mohol sledovať, ako Zvolen dobyl ligový primát. O rok na to bol pod Pustým Hradom znova. A finále? Prehraté. Ako inak, so Slovanom. 

Vlastimil Plavucha
TASR

NÁVRAT PO DVOCH ROKOCH

Frustrovaný z prehier a z udalostí na našich klziskách i mimo nich následne ukončil kariéru a stal sa generálnym manažérom Žiliny. A to napriek mladému veku 33 rokov. Dve sezóny sledoval dianie na ľadových plochách „z nadhľadu“. Potom sa vrátil do centra diania. Rovno do sezóny, ktorú ovplyvnila výluka v zámorskej NHL, čím mala nebývalú kvalitu. „Prvému koncu kariéry prechádzali viaceré okolnosti. Udiali sa veľké zmeny v mojom živote, stretol som sa s nepochopením z viacerých strán, aj manažérskych. Hokej mi však chýbal. Návrat po takej dlhej prestávke bol náročný, ale bol som rád, že som naspäť vo Zvolene. Trénerom bol Ján Jaško, s ktorým som mal dobrý vzťah, tak som si povedal, že to skúsim.“

Zvolen mal vtedy nabitý káder. Z NHL vystužilo mužstvo Bystričanov Michal Handzuš, Vladimír Országh, Richard Zedník (B. Bystrica vtedy pôsobila v nižšej lige), okrem nich tvrdili prím Richard Šechný, Jaroslav Török, Peter Klouda, Stanislav Jasečko, Ladislav Čierný, Igor Majeský, Peter Bartoš, Daniel Babka, Karol Križan či Ján Cibuľa. „Mali sme špičkové mužstvo zložené zo slovenských hráčov. A to nemyslím len chalanov z NHL. Vyzdvihnúť chcem aj domácich borcov, ktorí patrili v tom čase k hráčskej elite ligy.“

HKm vyhral základnú časť, v 1. kole si poradil s Liptovským Mikulášom, v semifinále vyradil Košice. Vo finále čakala na Plavuchu jeho nemesis – Slovan. A keďže osud sa s Vlastom znova pohral, opäť musel prijať prehru tesne pred cieľom. Zvolen prehral v siedmom zápase série na domácom ľade 1:3. „Prehrali sme si to už na začiatku série, po štvrtom dueli bol stav z nášho pohľadu 1:3. Šiesty zápas sme síce na Slovane vyhrali jasne 5:1 a belasým sme pokazili majstrovské oslavy, eufória nás asi trocha zaťažila a doma sme to nezvládli. Veľká škoda, bola to vynikajúca sezóna. Boli mi dopriate dva tituly s Košicami, ale potom som zažíval už len smutné pocity. Každé prehrané finále mrzí a ja veru viem o čom hovorím. Mám ich pomerne dosť. Som celkom smoliar,“ povzdychol si.

1W5A0380 Gratulácia Plavuchovi k 50.


ELITNÝ KANONIER

Napriek týmto neúspechom si história našej najvyššej súťaže bude pamätať Vlastimila Plavuchu ako jedného z najlepších domácich hráčov, akí v nej kedy pôsobili.

Impozantná je najmä bilancia gólov – podľa portálu eliteprospects.com strelil v 405 zápasoch základnej časti 262 gólov! Spoločne s Martinom Hujsom sa delí v historickej tabuľke kanonierov o 6. miesto. Hujsa však potreboval na rovnaký počet gólov o 227 zápasov viac. Lepší gólový priemer má v histórii našej ligy len Žigmund Pálffy. 

„Robil som si aj osobnú štatistiku. Vyšlo mi, že za federálne obdobie a následne éru samostatnosti som strelil v našej lige 351 gólov. Raz som mal v základnej časti 35 gólov v 36 zápasoch. To je slušné číslo. Pochválim sa aj sám,“ povedal s úsmevom a pokračoval: „Mal som vysoký priemer gólov na zápas, čo je však zásluha skvelých spoluhráčov. Od federálnych čias, kedy som hrával po boku Antona Bartánusa a Miroslava Žabku, ktorí mi ukázali, ako funguje top európsky hokej, po ďalších chlapcov. Nejdem ich radšej menovať, aby som na niekoho nezabudol, ale vždy som mal šťastie na spoluhráčov. V Košiciach i vo Zvolene mi nabíjali jedna radosť a preto som dával toľko gólov. A platilo to aj v reprezentácii. V takom Petrohrade som napríklad hrával po boku slovanistu Richarda Kapuša. Klubová rivalita šla bokom, mali sme spoločný cieľ. A ten sa skončil ziskom senzačného striebra,“ dodal na záver Vlastimil Plavucha.

V TREŤOM DIELI SERIÁLU NA VÁS ČAKÁ SPOMÍNANIE NAJPRODUKTÍVNEJŠIEHO HRÁČA HISTÓRIE DUKLY TRENČÍN, DNEŠNÉHO TRÉNERA HOKEJISTOV SPOD HRADU MATÚŠA ČÁKA, JÁNA PARDAVÉHO.

Odporúčame

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

Vyberáme zo športu

Zábava z Fun rádia