spravy.sk spravy.sk

Majster neortodoxného štýlu, brankár bitkár. Bol som provokatér, smeje sa Šimonovič
zdroj: jäzva

Majster neortodoxného štýlu, brankár bitkár. Bol som provokatér, smeje sa Šimonovič

Bol presne tým typom hráča, na ktorého sa sústredí pozornosť fanúšikov. Buď ho milujú, alebo nenávidia. Tých druhých bolo v prípade Miroslava Šimonoviča viac a on sám sa tomu vôbec nečuduje. „Bol som provokatér“, usmieva sa pri spätnom pohľade na svoju jedinečnú kariéru.

Inšpiroval ho Hašek

Dnes už 45-ročný Popradčan patril do generácie brankárskych samorastov. Aj preto bol jeho štýl neortodoxný a v dnešnej dobe nepredstaviteľný.

„Určite to bolo iné a som presvedčený o tom, že moja technika by s pomocou trénera vyzerala inak. Dnes už má trénera brankárov každý klub a je to úplne iné,“
zamýšľa sa Šimonovič, ktorý si po ukončení kariéry sám vyskúšal pozíciu trénera brankárov. Nevydržal však pritom dlho. „Robil by som to rád, ale zo strany Popradu nebol záujem a tak som to nechal. Teraz už mám inú prácu, ale ak by sa to dalo časovo stihnúť, tak by som nebol proti.“

Na Miroslava Šimonoviča si fanúšikovia spomínajú ako na brankára, ktorý pôsobil miestami rozhodene, často vybiehal z bránky a puky dokázal zastaviť aj nemožnými zákrokmi. Možno aj preto mu imponoval iný legendárny brankár, ktorého preslávil svojský štýl – Dominik Hašek. „Stretli sme sa na olympiáde v Nagane a potom aj na rozlúčke kariéry Mira Šatana. V šatni sme si vtedy urobili spoločnú fotku a tú mám uloženú do dnes. Hašek bol totiž pre mňa vždy Pánom brankárom.“



Zlaté košické obdobie


Šimonovič disponoval prirodzeným talentom, ktorý zaujal už v roku 1996 funkcionárov HC Košice. Presun v rámci východného Slovenska bol v jeho prípade mimoriadne šťastným krokom. V roku 1998 získal striebro, o rok neskôr extraligové zlato. Práve v tomto období sa navyše udomácnil aj v reprezentácii, s ktorou absolvoval majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku a Nórsku. V pozícii trojky absolvoval popri tandeme Igor Murín – Pavol Rybár aj olympiádu v Nagane.

„To boli krásne roky. V Košiciach sme mali silný tím. Už v roku 98 sme prišli o zlato v predĺžení, o rok neskôr sme si chuť napravili,“
usmieva sa gólman, ktorého titul z roku 1999 bol napokon jediným klubovým. V tom čase mal iba 24 rokov a netušil, že takýto pocit už potom nezažije. Veľa pritom nechýbalo a jeho meno nemuselo byť na majstrovskom pohári vôbec. Košický tím totiž prišiel pred finálovou sériou proti Slovanu o hlavného sponzora a hráči zvažovali, či do bojov o zlato vôbec nastúpia. „Je to tak a dvaja či traja hráči dokonca povedali, že hrať nebudú a ani nehrali. Napokon to však vyšlo krásne a do dnes som za to vďačný.“

Plzeň nezachutila


Po zisku titulu sa vrátil na dve sezóny do materského Popradu, kde sa stal jasnou jednotkou. Šimonovič patril medzi najlepších brankárov ligy a ponuka z Plzne preto neprekvapila. Jediný zahraničný angažmán kariéry však trval iba štyri zápasy.

„Tam som nechytil naozaj nič,“
priznáva s odstupom rokov Šimonovič. „Nemal som v poriadku hlavu a dodnes si to neviem vysvetliť. Nečudujem sa, že si ma tam nenechali a pobral som sa ďalej.“

DJ v šatni majstrov sveta


Po bleskovom účinkovaní v českej extralige sa vrátil pod Tatrami do svojej starej dobrej formy a odmenou mu bola nominácia na majstrovstvá sveta vo Švédsku. Popri zohranej dvojičke Ján Lašák – Rastislav Staňa zápasovú príležitosť nedostal, no titul majstra sveta mu už nikto nevezme.

„Do hry som síce nezasiahol, ale spätne to vnímam tak, že som bol súčasťou kolektívu a vážim si to. Bola to predsa jedinečná skúsenosť,“
upozorňuje Šimonovič. V zlatom Göteborgu býval na izbe s obrancom Dušanom Milom a dôležitá rola sa mu ušla aspoň v kabíne. „Chlapcom som tam púšťal muziku. Zo Slovenska som doniesol viaceré CD-čká s Elánom a podobne. Chalani si diktovali a ja som im to púšťal. Ak mám teda definovať svoju rolu, tak som bol asi DJ.“

S Lašákom i Staňom vychádzal podľa vlastných slov výborne a snažil sa ich podporovať. Po nezabudnuteľných oslavách nasledoval návrat do Košíc. V pozícii čerstvého majstra sveta potiahol „železiarov“ až do finále. Po hladkých postupoch cez Martin a Zvolen narazili východniari v boji o trofej na svojho tradičného rivala zo Slovana. V emóciami nabitej sérii nezískali ani víťazstvo, no dvakrát prehrali až po predĺžení.

Bitka s Hudecom

Pamätnou sa stala aj šarvátka, v rámci ktorej Šimonoviča vyzliekol z dresu útočník Slovana Michal Hudec.

„Ja som vždy vedel, že dostanem bitku, ale napriek tomu som sa púšťal do podobných konfliktov veľmi často. Bol som jednoducho taký „samonasierací“ typ a bavilo ma to,
“ usmieva sa Šimonovič. Práve také vypäté zápasy miloval. „Proti Slovanu to malo iskru, boli plné štadióny. S Mišom Hudecom som si však na koniec kariéry spoločne zahral v Banskej Bystrici a obaja sme na to spomínali s úsmevom.“ Slávnu bitku si však pre istotu v rámci tréningu nezopakoval: „To veru nie. To by som totiž opäť dostal.“


Košice - Banská Bystrica (Miklík - Šimonovič
jäzva (jäzva)

Čakanie na poslednú medailu

Po košickom striebre z roku 2003 čakal na ďalšiu medailu až do roku 2011. Dve žilinské sezóny skončili vo štvrťfinále, so Zvolenom skončil v roku 2007 štvrtý po semifinálovom vypadnutí so Slovanom. Tri popradské sezóny z obdobia rokov 2008 až 2010 nepriniesli ani semifinálovú účasť a v roku 2009 sa „kamzíci“ dokonca zachraňovali v baráži. Keď potom zažil Poprad konečne parádnu sezónu (2011), stál už Šimonovič paradoxne na strane súpera. Jeho Banská Bystricu vtedy delil od historickej finálovej účasti iba krôčik, keď „barani“ prehrali v rozhodujúcom siedmom semifinálovom súboji na popradskom ľade 4:6.

Ja som sa vtedy zranil po štvrtom zápase a nahradil ma Ivan Fedor. Do bránky som sa vrátil po druhej tretine v rozhodujúcom siedmom zápase a to sme prehrávali 0:3. Tá séria ma stále veľmi mrzí,“ priznáva Šimonovič. Pre Banskú Bystricu išlo o dovtedy historický bronz, no vypadnutie so svojim bývalým tímom znášal veľmi ťažko. Aj preto potom v následnej finálovej sérii svojmu materskému klubu veľmi neprial. „Nie veru. Popradu som vtedy palce nedržal. Košice mali navyše jasne lepší tím a aj tú finálovú sériu vyhrali veľmi presvedčivo.“

Bodku za svojou kariérou však vystavil predsa len ako hráč Popradu. Po návrate spod Urpína už však odchytal pod Tatrami v sezóne 2011/12 už iba šesť duelov. Ten posledný 2. marca 2013 a „kamzíci“ v ňom podľahli vo Zvolene v 53. kola 3:4 po predĺžení. V následnom play-off už iba kryl chrbát Marcelovi Melicherčíkovi (Popradčania vypadli po šesťzápasovej štvrťfinálovej sérii s Trenčínom).

Richard Rapáč, Patrik Števuliak, Miroslav Šimonovič
jäzva (jäzva)

Extraliga mu bola súdená

Pri celkovom hodnotení kariéry mu chýba jediná vec – vydarené zahraničné angažmán.

„Škoda, že som sa z našej ligy neposunul ďalej. Bolo pár momentov, kedy sa to dalo, ale nejako to nikdy nevyšlo. Asi mi bola tá naša extraliga súdená. Niečo sme dosiahli, niečo nie. Chcel som viac, ale beriem to tak, ako to prišlo. Bolo to fajn,“
okomentoval svoj kariérny sumár. „Nemôžem sa však sťažovať. Všade bolo svojim spôsobom dobre a cením si každé pôsobisko. Dobre bolo v Košiciach, aj v Žiline či v Banskej Bystrici, v Poprade som bol samozrejme doma.“

Miroslav Šimonovič
jäzva (jäzva)



História extraligy si Miroslava Šimonoviča pamätá aj ako jedného z posledných gólmanov, ktorí ostali verní klasickej brankárskej prilbe.

„Raz som si tú novú masku vyskúšal v Plzni a nechytil som tam nič. Vrátil som sa teda k tej svojej. V nej som sa cítil jednoducho komfortne,
“ vysvetľuje vernosť ku klasike.

Blázon Kuľha ho nešetril, pred Chárom sa bránil


Ako ďalej prezrádza, počas svojej kariéry nemal rád strelcov pravákov. Z pohľadu nepredvídateľnosti zakončenia mu robil starosti hlavne Marek Uram. „Nemal silnú strelu, ale vypálil to tak, že ste nestihli zareagovať.“

Poriadne štipľavé rany mu aj v rámci spoločných tréningov servíroval Martin Kuľha. „On bol blázon a delovky okolo hlavy dával aj na tréningoch. Vždy sme sa kvôli tomu hádali,“ usmieva sa Šimonovič a ako ďalších bombardérov menuje Ladislava Čierneho či Ľubomíra Sekeráša. „V reprezentácii som strely Zdena Cháru ani veľmi nechytal, pred nimi som sa len bránil.“

Miroslav Šimonovič (2)


„Užil“ si všade

Čo sa týka obľúbených štadiónov, tak tých veľa nemal. Svoje si totiž užil takmer všade. A to aj od fanúšikov klubov, za ktoré predtým chytal. Ironické „Šimóón, Šimóón“ mu znelo v Košiciach pravidelne, čiže na mieste jeho jediného titulu.

„Tí ma veru nemali radi, ale takých miest bolo viacero. Na Slovane, v Skalici. Ja sa však ľuďom nečudujem, pretože som bol naozaj provokatér,“
smeje sa popradský odchovanec, ktorý hokej naďalej sleduje, no jeho kontakt so štadiónmi výrazne ochladol. „V tejto sezóne som bol na hokeji možno dvakrát. Chlapci však hrali dobre a tento rok mal Poprad naozaj dobrý tím. Myslím si, že patril medzi kandidátov na titul.“

Výstroj odložil do kúta


Z času na čas si ešte oblečie aj hokejový výstroj, no deje sa tak už iba veľmi sporadicky. Popradské publikum si ho naposledy užilo počas Krotákovej rozlúčky s kariérou.

„Naposledy som stál v bránke na majstrovstvách Slovenska veteránov. Bývalý spoluhráč Mário Kazda ma nahovoril a odchytal som tak zápas za Dubnicu. Po tom zápase som však nemohol tri dni chodiť a už ma to teda na ľad neláka. Hokejová kapitola je minulosťou a teraz sa už venujem iným veciam,“
dodáva pre hokej.sk jedna z extraligových ikon, ktorú momentálne zamestnáva developerský projekt v Poprade.

Miroslav Šimonovič
jäzva

Odporúčame

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

Vyberáme zo športu

Zábava z Fun rádia