spravy.sk spravy.sk

Ako dieťa liezol do haly oknom. Keď sa nedarilo, chodil Bartoš na štadión pešo
zdroj: jäzva

Ako dieťa liezol do haly oknom. Keď sa nedarilo, chodil Bartoš na štadión pešo

Niekedy stačí spomenúť číslo dresu a všetci vedia, o kom je reč. Naša dnešná extraligová legenda síce počas svojej kariéry vystriedala čísel niekoľko, no všetkých svojich päť majstrovských pohárov zodvihla v drese s číslom 43.

„Ja som mal veru čísel viacero a táto 43-ka mi prischla až po príchode do Košíc. S manželkou Veronikou sme si sadli a povedali sme si, že 4+3 je sedem a to je celkom šťastné číslo,“ poodhalil záhadu výberu netradičného hokejového čísla Peter Bartoš.

Kariéra 46-ročného martinského odchovanca bola dlhá a pestrá. Vo svete veľkého hokeja sa pohyboval ako hráč takmer tri desaťročia a hokeju ostal verný aj po zavesení korčúľ na klinec.

„Bolo tam asi všetko. Finále som viackrát vyhral i prehral, dokonca som aj vypadol do druhej ligy. Zahral som si v NHL, mám medailu z majstrovstiev sveta. Možno tam chýbala ešte účasť na olympiáde. Ušlo mi to veľmi tesne,“
rekapituluje Bartoš. „Ja som celkovo spokojný a hodnotiť musia iní. Podstatné je, že som vďaka hokeju našiel priateľov. Snažil som sa nikomu neubližovať a rád sa stretnem s hocikým, kto dotváral moju kariéru. Tie partie a hokejový život boli tým najkrajším. V hokeji totiž jednotlivec neznamená nič.“

Martinské začiatky


Tieto nepopierateľné hokejové múdra sype na základe svojich skúseností, no z úst svojho prvého trénera Jána Hazuchu ich počúval už ako malý chlapec. Nebyť tohto pána, odvíjala by sa jeho športová kariéra skôr na zelenom trávniku.

„Všetci moji kamaráti vedeli korčuľovať a jedného dňa prišiel na našu školu tréner Hazucha. V rámci náboru nás pozval na ľad. Ja som bol futbalovým brankárom, ale povedal som si, že sa aspoň naučím korčuľovať. Išlo mi to celkom dobre a tak som sa pomaly začal rozhodovať. Vybral som si hokej a nebanujem,“
spomína na svoje športové začiatky v Turci.

Hokejku s pukom si okamžite zamiloval. Kým ešte ostatní spali, on a jeho kamaráti už „strašili“ vrátnika na martinskom štadióne. „To boli zážitky! Halu otvárali o šiestej, no my sme tam mali jedno otvorené okno a do šatne sme sa cez neho vkrádali už o pol hodinu skôr. Vrátnik potom vystrašene sledoval, ako sa naháňame po tme na ľadovej ploche.“ 

Peter Bartoš
jäzva (jäzva)



S futbalovými rukavicami na rukách si zachytal aj v rámci martinskej mestskej ligy, no s postupom času vyhrali korčule naplno. Atmosféra na zimnom štadióne ho opantala a v tej chvíli bolo jasné, že toto je jeho budúcnosť.

„V Martine sa vždy rodili dobrí hokejisti. Hrali tam Zdeno Cíger, Oto Haščák, Roman Kontšek. Kvalitní hráči. Vyplývalo to z kvalitnej práce so základňou a náš ročník bol napríklad druhý v Československu,“
upozorňuje útočník, ktorého devízou nebola hrubá sila, ale chytrá hlava. Mládežníckymi ročníkmi prechádzal spoločne s o dva roky staršími Danielom Babkom či Jaroslavom Törökom. „Silné mená, ktoré potom niečo dokázali. Martin bol vždy hokejovým mestom a viem, že hoci to tam teraz nemajú také ľahké, robia všetko preto, aby vychovali ďalších úspešných hokejistov. Úprimne im v tom držím palce.“

Na svoj rodný kraj nezabudol dodnes, no už keď sa dostal ako hráč Martina do reprezentácie a okúsil atmosféru Svetového pohára i majstrovstiev sveta, bolo jasné, že tento vtáčik potrebuje rozprestrieť krídla.

Šťastie i smola na juhu Čiech


Pred sezónou 1998-99 sa presunul z Turca na juh Čiech a v drese Českých Budějovíc sa zaradil okamžite medzi hlavné opory tímu.

„Pre mňa bolo dôležité, že som sa dostal niekde vonku. Z Martina som mohol odísť už skôr, no stroskotalo to na vysokom odstupnom. Potom však vyšiel zákon, ktorý umožňoval odchod do zahraničia po vypršaní zmluvy zadarmo. Budějovice mali veľký záujem, no v tom čase bol v hre aj Slovan. Boli tam veľké tlaky na rodinu, ale ja som napokon rád, že to dopadlo takto,“
hodnotí s odstupom času rozhodovanie sa na prvej kariérnej križovatke. 

Peter Bartoš
jäzva (jäzva)


V meste piva neďaleko nádrže Lipno a rakúskych hraníc našiel svoje šťastie, ktoré mu dodnes pripomína čeština manželky Veroniky. Spoločne si tam vybudovali zázemie a vyzeralo to tak, že ak sa raz po kariére niekde usadia, tak to bude práve tam.

„Je to tak a ja som bol naozaj rozhodnutý, že tam ostaneme dlhodobo a asi aj po konci kariéry. Prišli však zmeny. Vypadlo sa z ligy, zmenilo sa vedenie, prišli noví tréneri. Vymenili ma do Zvolena a tak sme sa pobalili a išli,“
spomína.

Pravda, to už hovoríme o druhej ére českobudějovického pôsobenia Petra Bartoša, ktoré trvalo celkovo takmer šesť sezón. Prerušené bolo pôsobením v NHL, ktoré mu otvoril zisk striebornej medaily na majstrovstvách sveta v Petrohrade.

Strieborný Petrohrad otváral dvere


„My sme sa pritom išli do Petrohradu iba zachrániť, pretože gro tímu tvorili hráči zo slovenskej a českej extraligy. Určite sme nečakali, že sa vrátime so striebrom. Ten turnaj nám dal veľmi veľa,“
spomína po dvadsiatich rokoch člen striebornej partie trénera Jána Filca.

Slováci sa naladili na správnu vlnu už v základnej skupine, v ktorej zdolali Rakúsko 2:0, Taliansko 6:2 a s Fínskom remizovali 2:2. V osemfinálovej skupine rozdrvili Nórsko 9:1, no potom ich vrátili na zem prehry 2:6 s Českom a 3:4 s Kanadou. Pred vyraďovacou časťou sa s našou reprezentáciou veľmi nepočítalo, no hokejisti s dvojkrížom na hrudi vyradili vo štvrťfinále USA 4:1 a v semifinále Fínsko 3:1.

14. mája 2000 tak žilo celé Slovensko v očakávaní. Život sa zastavil a celý národ sa tešil na večerné historické finálové derby s Českou republikou. Nevedno či išlo o poľavenie v koncentrácii, alebo premotivovanosť, no hráči spod Tatier prehrali už prvú tretinu 0:3. Celkovo 3:5 a počas preberania historických medailí pôsobili skleslo.

„Chvíľu bol človek určite smutný. Vedeli sme, že do finále majstrovstiev sveta sa nedostanete každý deň a ako čas ukázal, mne sa to už potom nikdy nepodarilo. Po prvotnom sklamaní sme si však uvedomili, že sme dosiahli veľkú vec. Bola to predsa prvá medaila pre Slovensko
,“ uvedomuje si silu petrohradského úspechu Peter Bartoš.

Reprízy pamätných play-off zápasov z Petrohradu sú teraz vysielané v rámci archívnych televíznych spomienok. „Veľmi rád si to pozriem aj po rokoch. S chalanmi si môžeme zaspomínať a aj sa zasmejeme na tom, aký hokej sa hrá teraz a ako sa pískalo vtedy. Ten rozhodcovský meter bol vtedy úplne iný.“

Hokej pred dvadsiatimi rokmi bol výrazne tvrdší a typickou ukážkou bol nekompromisný faul Kanaďana Todda Bertuzziho, po ktorom nedohral šampionát obranca Ľubomír Sekeráš.

„Snažili sme sa to zľahčovať a brali sme to s humorom. Vtedy sa pískali iba likvidačné zákroky a ako ukázal Ľubov prípad, niekedy pomaly ani tie. Pre nás bolo zranenie určite stratou, pretože išlo o jedného zo skúsenejších hráčov, ktorý mal slovo aj v kabíne. Záver turnaja absolvoval v obleku na striedačke, ale pôsobil na nás veľmi dobre.“

Peter Bartoš



Petrohradské striebro podľa neho zmenilo vtedajšej partii život.

„Každému športovcovi otvára úspech dvere a mení život. To sa stalo aj nám. Ľuba Sekeráša vzali do NHL, mňa v 26-tich rokoch tiež. Rovnako tak Ľubo Višňovský či Peťo Podhradský. Ukázalo sa, že ak poctivo pracujete a získate úspech, tak to neostane bez odozvy,“
upozorňuje 46-ročný bývalý útočník, ktorému vyniesla petrohradská medaila dvojcestnú zmluvu s Minnesotou Wild.

Trpký pohľad na forsírovaných drevákov


V najlepšej lige sveta odohral trinásť zápasov s bilanciou 4 góly a 2 asistencie. Na farme v AHL zaknihoval v drese Clevelandu 42 bodov v 56 zápasoch (16 gólov). Na nováčika išlo o fantastické štatistiky a na jazyk sa tak natíska otázka, prečo sa rozhodol vrátiť do Budějovíc už po jednej sezóne.

Mal som svoje roky, ale tam je to hlavne biznis. Nemal som zlé čísla, ale to ich veľmi nezaujímalo. Hrať museli tí, ktorí mali jednocestné zmluvy. Keď sa teda vyliečili zo zdravotných problémov, putoval som dole. Nebol som však sklamaný. Chcel som si vyskúšať aspoň jeden zápas v NHL a odohral som ich trinásť. Dal som nejaké góly, mal som nejaké body. Vyskúšal som si ten život a možno ak by som bol mladší, tak by som sa s tými skúškami popasoval viac. Mal som už však rodinu a ja som sa chcel hokejom baviť. Keď som videl, že hrajú niektorí zámorskí dreváci a ja som sedel, tak ma to o tú chuť obralo. Išiel som teda radšej domov,“ vysvetľuje krátkosť svojej zámorskej anabázy.

Ročnú skúsenosť so svetom veľkého profesionálneho hokeja však rozhodne neľutuje. Práve naopak.

„Pre mňa bolo dôležité, že tam bola so mnou rodina,
“ prízvukuje Bartoš. Život hráča NHL však nie je pre rodinu nejakou selankou. Keď ho „Divosi“ povolali na prvý zápas do Chicaga, odišiel z hodiny na hodinu a do Clevelandu sa vrátil k najbližším až po dvoch mesiacoch. „Boli Vianoce a vtedy za mnou prišli aspoň na hotel. Našťastie nás tam bolo zo Slovenska viac a sviatky sme tak oslávili aj s Ľubom Sekerášom a jeho manželkou. Taký je však život NHL a sú to pekné spomienky.“

Tou najkrajšou je samozrejme prvý gól v NHL. Zatiaľ čo Slovensko oslavovalo 17. novembra 2000 jedenáste výročie Nežnej revolúcie, v tom čase 27-ročný Martinčan si v rukách prevaľoval puk, s ktorým prekonal legendárneho Dominika Hašeka.

„Na to sa nedá zabudnúť. Veď som ho strelil najlepšiemu brankárovi,
“ vraví s hrdosťou v hlase útočník, ktorý strelil svoj prvý gól týždeň po debute v Chicagu a dva dni po zisku svojho prvého bodu v NHL (proti NY Rangers). „Už predtým som mal veľa šancí a v prvom zápase na ľade Chicaga som išiel dvakrát sám na bránku. Proti Buffalu sme išli dvaja na jedného, vystrelil som a prepadlo mu to pomedzi nohy.“

Po zápase v Buffale dostal od spoluhráčov pamätný puk s dátumom a menom Dominika Hašeka. Ako s odstupom času priznáva, NHL bola nablýskaná a veľkolepá, no z úrovne samotných zápasov na zadok nespadol. „Z prvého zápasu som mal zmiešané pocity. Čakal som viac. Viem, že som po súboji v Chicagu volal s Danom Babkom a vravel som mu, že to nebolo nič moc. Taký normálny zápas. Tam to však všetko začína v play-off a potom je to už parádny hokej.“

Trpké zvolenské striebro

Závan NHL potom pocítil aj počas prvej sezóny po návrate do našej extraligy. Predchádzala mu spomínaná druhá – takmer štvorročná – etapa v Českých Budějoviciach. Tú ukončili problémy, ktoré nastali po páde do nižšej súťaže. Počas ročníka 2004-05 sa tak presunul pod Pustý hrad. A išlo o výmenu šťastnú, veď namiesto boja v druhej lige dostal šancu atakovať svoj prvý majstrovský titul.

„Bola to dobrá sezóna. Vyhrali sme Kontinentálny pohár a extraliga bola nabitá hráčmi z NHL. Mali sme výborné mužstvo, ale ten siedmy zápas nám nevyšiel. Čo sa dá robiť? Taký je šport,“
povzdychol si Bartoš pri spomienke na výlukovú sezónu, v ktorej neuspeli Zvolenčania v rozhodujúcom siedmom domácom zápase série proti Slovanu Bratislava.

Bartoš nazbieral v sedemnástich play-off zápasoch v drese HKM osem bodov a vyzeralo to tak, že zotrvá pri Hrone. Sklamanie z ťažkej finálovej prehry však predýchavali „rytieri“ dlhšie a to využil generálny manažér HC Košice Juraj Bakoš

Pozvánka na zlatú loď


Keď pozval šéf košického klubu Bartoša na rokovanie o kontrakte, nemohli ani jeden tušiť, že ide o pozvánku na zlatú loď. Jej plavba neskôr urobila z martinského odchovanca päťnásobného majstra Slovenska a napokon aj stáleho obyvateľa Košíc.

„Ja som chcel ostať vo Zvolene, ale vedenie váhalo a ozval sa mi pán Bakoš. Ten bol rýchly, hneď sa so mnou stretol, predostrel mi predstavy a padli sme si do oka. Hovorili sme spolu veľmi dlho a som rád, že ma prehovoril. Dokázali sme potom spolu krásne veci a môžem povedať, že sa mi Košice dostali do srdca.“

Peter Bartoš
jäzva (jäzva)



Pravda, počiatky neboli také ružové. V čase Bartošovho príchodu do Košíc hrávali „oceliari“ na maličkom štadióne v Čermeli. O pár kilometrov ďalej už však pomaly dokončovali novučičkú Steel arénu.

„Vedel som, že budú otvárať nový štadión a poviem pravdu - ak by som mal ostať na Kavečianskej, tak by som do Košíc asi neprišiel,“
smeje sa Bartoš. „Potreboval som podmienky, pretože ja som zvykol byť na zimáku vždy dlhšie. Venoval som sa strečingu a iným veciam. Pravdupovediac, pre mňa bolo priveľa aj tých päť mesiacov v „skleníku“. Stávalo sa mi napríklad, že som tam bol o dve hodiny dlhšia a už tiekla iba studená voda. Sťahovanie do Steel arény som teda prijal ako spasenie.“

Budovanie košickej dynastie (osem finálových účastí v rade) sa rodilo postupne. Nie všetko išlo po Bartošovom príchode do Košíc hladko. Sklamaním dopadlo hneď prvé play-off v Steel aréne. „Oceliari“ síce vyradili Slovan 4:0 na zápasy, no potom ľahli popolom v semifinálovej sérii s Popradom.

„Presne to je tá nevyspytateľnosť hokeja. Po hladkom vyradení Slovana sa už v Košiciach oslavovalo. Všetci nás videli vo finále a s pohárom v rukách. Stratili sme koncentráciu a Poprad nás zaskočil. Ukázalo sa, že v play-off nie je favorit a každá chyba hrá rolu. My sme doplatili na hlúpe chyby. Ja som sa potom zranil a to play-off som ani nedohral. Bola to však súčasť našej cesty. Skončili sme štvrtí, potom tretí, druhí a napokon to prišlo,“
pokračuje v spomínaní P. Bartoš.

Za zlom označuje rok 2008. Košičania síce prehrali v rozhodujúcom siedmom finále na ľade bratislavského Slovana, no podľa Bartoša išlo o bod zlomu.

„Rozhodujúce bolo to, že sme postúpili po treťom roku do finále. Ak by sme to vtedy nedokázali, tak by to možno všetko rozpustili. Takto to už potom išlo.“


Titul cítili od leta


Sklamanie z finálovej prehry bolo presne tou iskrou, ktorá zapálila v košickej vysokej peci potrebný oheň.

„Pamätám si, že vtedy prišiel tréner Tomko a od letnej prípravy všetci dreli. Čo povedal tréner, to sa urobilo. Nikto nefrfľal nad tým, či je toho veľa, alebo nie. Nikto sa na nič nepýtal. Skončili sme druhí a prehrali sme siedmy zápas na Slovane. Všetci sme videli svoju silu a túžili sme po tom, aby sme dosiahli ešte viac. Išli sme za tým veľmi tvrdo. V šatni sa urobila výborná partia, mali sme kvalitu a v hlavách sme mali jediný cieľ,“
spomína s nadšením na sezónu 2008-09.

Po postupe cez Banskú Bystricu a Zvolen vyhrali zverenci Antona Tomka vo finálovej sérii proti Skalici prvé tri zápasy, no potom sa Záhoráci vzpriečili.

„Za stavu 3:0 sa už tak trochu oslavovalo. Zrazu sme však dostali osmičku, doma sme zaváhali a už tu bol tlak. Tréner musel niečo spraviť a vyskúšal ťah s výmenou brankárov. Miro Lipovský bol našou oporou, ale Julo Hudáček bol mladý a bezstarostný. On ten tlak nevnímal,“
upozorňuje Bartoš na dôležitý ťah pred šiesteho zápasu v Skalici. Práve Hudáček vtedy vychytal tri samostatné nájazdy Žigmunda Pálffyho a Košice sa tak vrátili po dlhých desiatich rokoch na majstrovský trón. „Nepovedal by som, že vtedy Žigo zlyhal. Julo ukázal svoj potenciál a dnes je to jeden z našich najlepších brankárov.“

Peter Bartoš s rodinou
jäzva (jäzva)


Hovorí sa však, že obhájiť je vždy ťažšie ako získať. To sa potvrdilo aj v košickom prípade.

„Od letnej prípravy som cítil v šatni poľavenie. Už sme niečo dosiahli, sme majstri a prečo by sme teda mali ísť naplno. Každý si myslel, že to pôjde samo. Mysleli sme si, že sa z nás súperi poserú,
“ priznáva stratu ideálneho prístupu tímu pred sezónou 2009-10. Košičanom sa v prvej polovici sezóny nedarilo a snaha o zocelenie partie v šatni Steel arény napokon vyústila s „vyhadzovom“ trojice opôr (Juraj Kledrowetz, Jaroslav Kmiť a kapitán Juraj Faith).

„Nedarilo sa nám. Nehrali sme až tak zle, ale prehrávali sme o gól. Čo si však pamätám, tak v Košiciach boli ťažké začiatky všetkých sezón. Tentoraz prišli nejaké problémy, vedenie sa rozhodlo pre odchod troch kvalitných hráčov a vtedy to nevyzeralo dobre,“ vracia sa do prelomu rokov 2009 a 2010. 

Peter Bartoš
jäzva (jäzva)


Keď už to vyzeralo, že z obhajoby nebude nič, začali sa veci pomaličky otáčať.

„Snažili sme sa to dať dohromady. Stano Gron, Jano Tabaček, Rudo Huna. Mali sme kvalitných hráčov, ktorí už niečo preskákali a povedali sme si, že s tou sezónou ešte niečo urobíme. Potom sme vyhrali tuším 24 z 26 zápasov. Už sa nikto na nič nehral a zrazu sme boli mužstvom, ktoré nemá čo stratiť. Odpísali nás. Z dna sa však dá ísť iba nahor. A prekvapili sme všetkých,“
vraví útočník, ktorého slová o „zaprdenej šatni“ vstúpili do histórie.

V ťažkých chvíľach je však potrebná práve sebareflexia. „Všetci sme začali od maličkostí. Vedeli sme, že kvalitu máme, ale potrebovali sme sa zomknúť a každý prispel svojou časťou. A keď sa už raz vlak rozbehne, tak je ho ťažké zastaviť.“

Poriadne rozbehnutý bol v play-off aj samotný Bartoš. Na ceste za druhým titulom nastrieľal 9 gólov a jeho kľúčová chvíľa prišla vo štvrtom finálovom súboji proti Slovanu. Košičania prehrávali po dvoch tretinách na domácom ľade 1:2. Práve gólmi Bartoša zo 42. a 46. minúty však „oceliari“ skóre otočili a v sérii sa ujali vedenia 3:1. V rozhodujúcom šiestom súboji potom strelil upokojujúci gól na 4:2.

„Ja som si užíval každé play-off, ale toto mi fakt vyšlo. Bolo to však náročné. Ak by sme to nezvládli, tak by tu boli opäť klasické reči, že sme to pustili. Našťastie sme to vyhrali,“
usmieva sa P. Bartoš.

Bartošovci
jäzva (jäzva)



Zlatý hetrik skompletizovali Košičania o rok neskôr po celkom hladkej finálovej sérii s východoslovenským rivalom z Popradu (4:1).

„Mužstvo i tréner ostali pohromade a môžem povedať, že to bola asi jediná bezproblémová sezóna. Od úvodu sme šliapali, všetci vedeli, čo majú hrať a tuším sme neprehrali viac ako dvakrát v rade. Ak sa dá hovoriť o dokonalej sezóne, tak to bola táto,“
neváha 46-ročný útočník, ktorý bol v tom čase trojnásobným majstrom Slovenska. To však ešte nebolo všetko. Košická dynastia totiž nepovedala posledné slovo.

Pravda, zlaté ťaženie presekla sezóna 2011-12. Košičania mali reálnu šancu na zlaté kvarteto, no v rozhodujúcom siedmom domácom finálovom zápase prehrali gólom Libora Hudáčka v predĺžení.

„S jedlom rastie chuť a niektorí ľudia, ktorí v živote nehrali hokej, potom začnú byť chytrí. Bola to však celkovo zvláštna sezóna. Poviem na rovinu – veľa ľudí ma obvinilo, že som to Slovanu predal,“
krúti hlavou Bartoš. „Išli do KHL, išlo tam aj pár chlapcov od nás. Padali obvinenia, ktoré som znášal ťažko.“

Blahodárne Poľsko


Ako ďalej priznal, spoločnú reč nenašli ani s vtedajším trénerom Miroslavom Ihnačákom a výsledkom všetkých faktorov bol trpký odchod do poľského Sanoku.

„Sprvoti to bolo nepríjemné, ale poviem pravdu, ten Sanok ma reštartoval. Veľmi mi to pomohlo. Keď ma potom zbadal kamarát, tak mi povedal, že som omladol o desať rokov. A je to pravda. Pôsobenie v Košiciach je totiž naozaj náročné a ak odohráte v takomto náročnom prostredí desať rokov, tak sa to na vás podpíše.“

Peter Bartoš po góle
jäzva (jäzva)



Po ročnom poľskom azyle sa Bartoš do Košíc vrátil a svoju zbierku titulov obohatil o ďalšie dva tituly. Ten prvý prišiel v roku 2014 po dramatickej sérii proti Nitre. Košičania uspeli v rozhodujúcom siedmom domácom zápase hladko 6:0, no veľké chvíle Bartoša prišli už v predošlých zápasoch. Až vo dvoch prípadoch bol totiž strelcom víťazného gólu v sérii samostatných nájazdov.

„Hovorí sa, že je lepšie prehrať vo finále 0:5, ako po nájazdoch. Človek si potom uvedomuje, ako blízko bol. Nitrania stále hovorili, že my sme to uhrali so šťastím na nájazdy, ale v play-off sa počítajú víťazstvá. Chápem, že boli prvýkrát vo finále a túžili po titule. Napokon sme to však zvládli presvedčivo,“
konštatuje Bartoš.

Jeho víťazné nájazdy vstúpili do histórie. Košickí fanúšikovia vedeli, že ak sa k puku postaví on, môžu byť pokojní. „To bolo šťastie. Veľmi veľa mi však dal tréner Čada. Aj na tréningoch mi stále prízvukoval, aby som to zakončoval agresívne. Aby som už pred štartom nájazdu vedel čo urobím a dal do toho silu. Moja manželka vedela už pri mojom rozbehu, či gól dám, alebo nie. A ono sa to naozaj dá vyčítať. Musíte si veriť. Mal som v talóne asi tri blafáky, z ktorých som si našťastie vyberal spravidla ten správny,“ odhalil tajomstvo smrtiacich nájazdov muž, ktorý dával v nervydrásajúcich chvíľach na svoje pocity a inštinkty.

„Niekedy som videl, že si ten brankár verí a bude ťažké prekonať ho. Spomínam si na sebavedomie Braňa Konráda v našej sérii proti Slovanu. Chytal famózne a tá istota z neho sršala. A potom ste videli brankárov, ktorí si neverili a mohli ste im dať gól aj spoza bránky. To vycítite skúsenosťami už na rozcvičke. Stačí vnímať, či napríklad vydýchne vzduch sebavedomo, alebo s obavami,
“ radí mladým strelcom Bartoš.

Peter Bartoš so synom Adamkom
jäzva (jäzva)




Cigary, plienky, prechádzky

O rok neskôr uspeli Košice aj vo finálovej sérii proti Banskej Bystrici a do Bartošovej zbierky pribudla piata majstrovská cigara. Vo svojej príručnej taštičke ich nosil všetky. Na rozdiel od spoluhráčov ich totiž nevyfajčil.

„Už sa mi rozpadli,
“ smeje sa Bartoš. „Nosil som si ich v kapsičke, no minule som si robil poriadok a keďže boli rozsypané, tak som ich vyhodil. Bola to však pekná spomienka.“

Peter Bartoš a jeho majstrovské cigary
jäzva (jäzva)



Odkladanie cigár bolo len jedným z jeho zaujímavých rituálov. Slávne boli napríklad naplnené plienky najmladšieho synčeka Adamka.

„Vymyslel to Peťo Húževka. Povedal mi, aby som doniesol plienku a tak som ju doniesol. Vyhrávali sme a tak som v tom pokračoval,“
spomína Peter Bartoš, ktorý mal ešte jeden zaujímavý zvyk. „Keď sa nedarilo, chodil som na zimný štadión pešo. Raz autobusom, inokedy hodinu pešo.“

Bohatú extraligovú kariéru ukončil v roku 2017, no v nižších súťažiach hráva v podstate ešte stále. Aj v 46 rokoch zaznamenal v aktuálnom ročníku v drese druholigového Bardejova v 17 zápasoch 14 bodov. Tajomstvo hokejovej dlhovekosti sa skrýva v starostlivosti o vlastné telo.

„Od osemnástich rokoch som chcel byť lepší ako ostatní a vzdelával som sa. Experimentoval som so stravou. Všetci chodili na pivo, ja som išiel na bicykel a strečing. Bol som vegetarián a ľudia nad tým krútili hlavou. Keď sa prehralo, tak nevraveli, že mužstvo hralo zle, ale že je Bartoš vegetarián,“
spomína Bartoš.

A hoci ho správny prístup udržal na ľade dlhšie ako väčšinu iných, ak by štartoval kariéru dnes, bol by v tomto smere ešte múdrejší. „Mal som totiž napríklad problémy s bedrom a teraz už poznám cviky, ktoré by mi pomohli. Možno by som to potiahol dlhšie, pretože zrazu mi tá bolesť zmizla. Učíte sa však celý život. Celkovo som sa však nikdy neuspokojoval a prakticky každú letnú prípravu som mal inú.“

Peter Bartoš



Po ukončení profesionálnej kariéry presedlal Peter Bartoš na trénerskú dráhu. Spoločne s Romanom Šimíčkom a Marcelom Šimurdom tvorili triumvirát v Košiciach, v uplynulej sezóne asistoval Miroslavovi Chudému v Michalovciach. Ako tréner je stále iba na začiatku svojej novej cesty.

„Aj ja mám samozrejme svoje trénerské vzory. Nevravím, že chcem niekoho kopírovať, ale pamätám si na veci, ktorými mi pomohli. Janko Hazucha ma dostal k hokeju a vštepil do mňa, že hokej sa musí hrať srdcom. Naučil ma ho milovať a dať mu všetko. To sa mu podarilo. Profesionálnym prístupom mi imponoval pán Čada. Mal zmáknuté všetky detaily. Rovnako tak tréneri v Amerike. Z každého som si vzal niečo,“ zamýšľa sa vynikajúci útočník, v stopách ktorého sa vydali aj jeho traja synovia. Antonín s Jánom hrajú za košický dorast, hokeju podľahol aj najmladší Adam. 

Vysoko nastavená latka 

„Teší ma, že ich do hokeja nútiť nemusím. Oni totiž vedia, že ja nikoho nútiť nebudem. Dvojičky sa vedia potiahnuť, Adam chce byť ako oni. Pred sebou majú dlhú cestu a ja som im povedal, že budem rád, ak posunú nastavenú latku vyššie, ako som ju nastavil ja,“
vraví hrdý otec, ktorý si však dobre uvedomuje, že dnešná doba nie je jednoduchá. „Teraz je hokej iný. Všetko je to o výsledkoch. Celá naša doba je o výsledkoch a táto korona to pribrzdila. Každý chcel zarobiť, vyhrať, získať výsledok. Všetci pritom drú, makajú, ale výsledok sa dostaviť nemusí. Potom je tu všade nervozita. Príroda je však silná a zrazu príde tresk. Teraz vidíme, že je to o tom, aby sme sa k sebe správali. Mladí si nevážia starých, každý sa stará sám o seba. Je mi z toho smutno a snáď pomôže súčasná situácia k zamysleniu.“

Bartošovci - Adam, Antonín, Jan, Veronika a Peter


Odporúčame

Najnovšie z klubu: Košice

Pozri viac

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

Vyberáme zo športu

Zábava z Fun rádia