spravy.sk spravy.sk

Nagy spomína: V Phoenixe nás volali slovenská mafia, s Brankom sme chytali škorpiónov na záchode
zdroj: foto jäzva

Nagy spomína: V Phoenixe nás volali slovenská mafia, s Brankom sme chytali škorpiónov na záchode

Nestáva sa často, aby mohli diváci v slovenských kinách sledovať príbeh hokejistu. Po filme o Pavlovi Demitrovi sa dočkal podobnej pocty aj 41-ročný Ladislav Nagy, pričom diváci môžu sledovať záverečnú fázu jeho kariéry prepojenú s príbehom mladého chlapca snívajúceho svoj hokejový sen.


My sme sa však s majstrom sveta z roku 2002 pozhovárali o témach, ktorým sa tento film nevenuje. Tie najkrajšie momenty kariéry totiž zažil dávno predtým, než sa začal pripravovať na svoju poslednú kapitolu v pozícii aktívneho hráča.

Nakrútili o vás film a niečo také sa stáva iba legendám. Ako však hodnotíte svoju kariéru vlastným pohľadom?

Ladislav Nagy:
Musím povedať, že ja som s kariérou veľmi spokojný. Boli tam aj nevydarené veci, ale každý robí chyby. Mal som napríklad ostať dlhšie v NHL a nemal som ísť do ruského Čerepovca. Aj so zlými rozhodnutiami sa však dá žiť a celkovo to nebolo vôbec zlé.

Poďme teda na začiatok. Kedy ste si uvedomili, že budete hokejistom?


Ako dieťa som doma pozeral televízor a páčilo sa mi, ako hokejisti korčuľujú. Mama ma teda prihlásila na korčuľovanie. Ako dieťa som však hrával aj futbal. Ráno som mal teda hokejové a poobede futbalové tréningy. Neskôr sa to už stíhať nedalo a tak som sa rozhodol pre hokej. 

Ladislav Nagy


Ak by ste sa teda vtedy rozhodli naopak, hovorili by sme dnes s vami ako s bývalým hráčom Juventusu či Barcelony?

Chacha, tak to si netrúfam povedať. Futbal ma však bavil a nebol som v ňom vôbec zlý. Myslím si však, že som sa rozhodol správne. Odohral som cez 500 zápasov v najlepšej lige sveta a nebyť zranení a unáhleného návratu do Ruska, mohlo toho byť aj viac.

Do NHL vás však draftovali až v siedmom kole zo 177. miesta. Neodhadli skauti váš talent?


Ťažko povedať. Ja som hrával v tom čase za HC Košice v päťke s Igorom Libom a s Jánom Plchom. Tu chodili skauti možno raz za rok a ak vám ten zápas nevyšiel, tak ste mali smolu. Ak by som hral v tej dobe niekde v kanadskej juniorskej lige, tak by ma sledovalo na každom zápase desať, pätnásť skautov. Možno by ma draftovali vyššie.

Ako ste sa vtedy dozvedeli o tom, že vás draftoval klub zo St. Louis?


Už v tom čase som mal agenta a oznámil mi to on. Povedal mi, že to skúsime v zámorí a tak išiel do Kanady.

V drese Halifaxu ste mali v nováčikovskej sezóne bilanciu 126 bodov v 63 zápasoch. Priemer vyše bodu na zápas potom aj v play-off v rámci QMJHL i AHL. Ako reagovali predstavitelia Blues?


Musím povedať, že pre mňa to bolo zo začiatku veľmi ťažké. Nevedel som po anglicky a keď ma poslali z kempu St. Louis do Halifaxu, tak som sa chcel vrátiť po dvoch týždňoch domov. Doma sa mi páčilo a mal som svoju pohodu. Hral som za HC Košice s hráčmi ako Plavucha, Varholík, Ilavský, Veselovský či Rybovič. Bolo to neuveriteľné mužstvo. Chcel som sa vrátiť domov, ale agent mi nezdvíhal telefón. Chalani v tíme, ako aj rodina, u ktorej som býval, sa mi snažili pomôcť. Bez reči to však bolo ťažké. Komunikovať som začal až po troch mesiacoch. Potom som sa už cítil výborne a na návrat domov som zabudol.

Ladislav Nagy
foto jäzva


Počas prvých dvoch sezón v St. Louis ste pendlovali v rámci NHL a AHL. Kedy nastal definitívny zlom?

V prvej sezóne ma poslali z kempu rovno na farmu a tam som strávil rok. Potom som však prišiel do ďalšieho kempu pripravený naozaj perfektne. Príprava mi vyšla, no opäť ma poslali na farmu. To som už volal agentovi, aby ma vymenili. Necítil som šancu a to ma frustrovalo. Potom sa však zranil nebohý Pavol Demitra. Rado Suchý ho vtedy nešťastne pichol do oka. Do St. Louis ma povolali namiesto neho a zrazu som odohral 40 zápasov. Keďže som však žiadal o trejd, vymenili ma do Phoenixu. Priznávam, že ako mladý hráč som to nezažil. Do tímu Coyotes sme však išli spoločne s Mišom Handzušom, ktorý bol na tom ešte oveľa horšie ako ja. Napokon išlo o výborný ťah. V Phoenixe sa mi páčilo, dostal som tam veľa priestoru a strávil som tam napokon krásnych šesť sezón. Chcel som tam ostať aj za menej peňazí a plánoval som podpis dlhodobej zmluvy. Vtedajší generálny manažér však do novín vyhlásil, že chcem väčší plat a to nebola pravda. NHL je však biznis. Dostali za mňa prvé kolo draftu a ďalších hráčov. Vymenili ma teda do Dallasu. Bol som pre nich tovar.

Rado Suchý nám nedávno povedal, že obdobie v Phoenixe s vami , Brankom Radivojevičom a Michalom Handzušom bolo jeho najkrajším v kariére. Vnímate to rovnako?


Určite! Vtedy bolo všetko super a volali nás slovenská mafia. Držali sme stále spolu. Výborne k nám zapadol aj Honza Hrdina, ktorého vymenili z Pittsburghu. Chodili sme na spoločné večere, stretávali sme sa v súkromí. Samé krásne spomienky. Trochu sme sa vtedy vyhýbali Kanaďanom a Američanom, ale nám to takto vyhovovalo. Mali sme svoju pohodu.

Keď už sme pri Kojotoch. Videli ste v Arizone nejakého kojota na vlastné oči?


Samozrejme! Býval som pri golfovom ihrisku, blízko tréningovej haly. Všade dookola boli hory a púšť. Bolo tam teda veľa kojotov a hlavne štrkáčov. Hady sme mali aj v záhrade a vedel som, že keď mám na pozemku čierneho hada, tak mu nemám ubližovať. Ten sa totiž živil práve jedovatými hadmi. Bolo ich tam dosť a okolo domu sme mali neustále množstvo škorpiónov. Spomínam si, ako sme u nás na záchode chytali škorpióny s Brankom Radivojevičom. Lozili nám tam po stenách.

Ladislav Nagy


Spoločne so Shane Doanom ste boli v tom období hviezdami Coyotes. Zavoláte si s ním ešte niekedy?

Nie, ale vlani prišiel na majstrovstvá sveta v Košiciach. Prišiel na otočku a tak som sa ho ujal a veľmi radi sme pospomínali na spoločné chvíle. Pre oboch sú to pekné spomienky.

Ktorá spomienka spojená s NHL je pre vás najkrajšia?


Myslím si, že to bol prvý zápas. Bol som vtedy veľmi nervózny a nespal som celú noc. Skvelý bol samozrejme prvý gól a stále mám odložený puk, s ktorým som ho strelil. Bolo to v drese St. Louis, tuším proti Chicagu.

NHL bola v tom čase oveľa tvrdšia a fyzickejšia ako dnes. Ktorý z „poľovníkov“ vám naháňal najväčší strach?


Boli takí, ktorí vzbudzovali veľký rešpekt. Nepríjemný bol napríklad dvojmetrový Derian Hatcher. Keď vás trafil do tela, tak to bolo rovno na odchod do šatne. Otras mozgu ako vyšitý. Podobné to bolo aj v prípade Scotta Stevensa. Ale aj taký Zdeno Chára. Bol to jednoducho naozaj iný hokej. Obrancovia vás vzali na vidlu, hodili na mantinel a nič sa nepískalo. Dnes sa oveľa viac korčuľuje a ak sa vás dotknú, tak idú na trestnú lavicu. Vtedy to bolo fyzickejšie, ale aj zákernejšie.

Vzal si vás do parády aj Zdeno Chára?


Veru áno a spomínam si na to veľmi dobre. Hrával som za Phoenix, on bol ešte v Ottawe. Trafil ma tak, že sa mi po zápase točila hlava. Opýtal som sa ho – Zdeno, čo si ma nevidel? Prečo si ma tak bodyčekoval? On sa na mňa iba pozrel a povedal – prepáč Laco, ale ja musím hrať takto a na ľade sa nepozerám na to, kto tam práve je. Bral som to tak, že tak to má byť. Je to profesionál a robil si svoju prácu. Ak by ma pustil, tak som mohol dať gól. Takto ma všetko bolelo, ale nehneval som sa na neho. Preto je tam, kde je a preto je taký dominantný obranca.

Koľko zubov ste mali vybitých počas kariéry?


Veľa. Raz som stál pred bránkoviskom a po kroščeku mi vybili tri predné zuby. Potom som ich mal iba nalepené a vybili mi ich opäť. Teraz ich už má umelé. Mal som aj nespočetné stehy po celej tvári. Veľké šťastie som mal po trejde z Phoenixu do Dallasu. Ak by som vtedy nemal štít na prilbe, tak prídem o oko. Pred brankárom ma vtedy zasiahol puk tečovaný po strele môjho obrancu Zubova. Bez toho krytu by som prišiel o oko a asi by som už ani nehral hokej. Takto som vyviazol so stehmi a otrasom mozgu. Vynechal som asi dva týždne a nepríjemné to bolo aj preto, že tam vtedy so mnou bola manželka. Samozrejme, že sa bála.

Ladislav Nagy
jäzva (jäzva)


Hokej prináša aj takéto nepríjemnosti. Odporúčate ho svojmu synovi Tomášovi?

Vravím mu, že sú aj iné športy. Nechávam to však na jeho výber a od ničoho ho neodhováram. Chodil do prípravy HC Košice a párkrát si bol zakorčuľovať. Baví ho to. Teraz bol opäť na suchých tréningoch, určite vyskúša aj futbal. Do hokeja ho tlačiť nebudem. Ak si vyberie tenis či iný šport, tak v poriadku. Viem dobre, že nie je správne, ak rodičia na deti tlačia. Spomínam si, že počas našich čias sme sa z juniorky dostávali do áčka jeden či dvaja. Zvyšní potom museli skončiť. To nebolo ľahké. Z päťdesiatich kvalitných hráčov sa dostal do NHL jeden. Rodičia si teda musia uvedomiť, že deti má šport baviť a nerobia to preto, aby raz zarábali milióny v NHL. K tomu vedie veľmi ťažká a dlhá cesta.

O odchode z NHL do Ruska hovoríte ako o kariérnej chybe. Prečo ste sa vtedy rozhodli pre Čerepovec?


Pre peniaze a jednoducho som sa nechal prehovoriť kamarátmi. Bola to chyba, ale bol som po ťažkej operácii zápästia, ktoré sa mi hojilo len pomaly. Kluby z NHL mi ponúkali málo peňazí a vymýšľali. Ponuka z Čerepovca bola atraktívna. Nechal som ich čakať dva týždne, ale stále na mňa tlačili. A tak som prikývol.

Prečo to bolo zlé rozhodnutie?


Bolo to celé zlé. Bolo to deprimujúce mesto, najhoršie v Rusku. Nemal som potrebnú hokejovú pohodu a nepáčilo sa mi tam. Nedarilo sa mi preto ani po hokejovej stránke. Každý hráč povie, že ak nemá pohodu, tak nehrá dobre. Na štadión som chodil s nechuťou a to sa potom nedá hrať dobrý hokej.

S frustráciou sa však spája aj záver kariéry a trojsezónne účinkovanie v materských Košiciach. Tri štvrťfinálové výpadky boli veľkým sklamaním. Prečo to dopadlo takto?


Bolo to hlavne veľmi mrzuté. Pánovi Bakošovi som neskôr povedal, že ak by počas prvej sezóny nevyhodili pána trénera Čadu, tak by sme ten titul získali. Rosťu vyhodili pár kôl pred play-off a to bola obrovská chyba. S ním by sme v play-off s Martinom v živote nevypadli. Tam si už chlapci kreslili po tabuli čo chceli a v tíme chýbala disciplína. 

Ladislav Nagy (5)


Košice nehrali pod vedením Čadu stále najkrajší hokej, ale dokázali víťaziť. Hlavne v play-off...

Presne tak. Hlavne v play-off. Jeho vyhodenie bolo teda obrovskou chybou. Padli sme v Martine. Potom s Popradom. Tam však musím povedať, že proti tak obetavo hrajúcemu súperovi som nikdy nehral. On zblokovali v prvom zápase 56 striel. Neuveriteľné! Tretí výpadok bol s Banskou Bystricou. To bola vyrovnaná séria, ale rozhodovali detaily. V prvom zápase sme viedli 1:0 a vyrovnali nám to tesne pred koncom. Dostali sa tak na koňa.

Z pohľadu vašej kariéry sa samozrejme nedá opomenúť titul majstra sveta. Myslíte si, že ak by prišiel niekedy v neskoršej časti kariéry, tak by ste si ho užili ešte viac?


Pravdou je, že my sme si vtedy ani neuvedomovali, čo sme dosiahli. To nám došlo až po príchode domov, keď nás čakali ľudia na námestí. Pamätám si, že keď sme si po zisku zlata sadli v šatni a fajčili sme cigary s Rasťom Pavlikovským a Vladom Országhom, tak sme sa na seba pozreli a povedali sme si – sme majstri sveta. Znelo to tak neuveriteľne.

Čo bol základ toho úspechu?


Mužstvo bolo neuveriteľne vyvážené. Starší hráči nastavili systém a pravidlá. Riadili presilovky, oslabenia a všetci to dodržiavali. Tréneri tam potom ani nemuseli byť. 

Ladislav Nagy (4)


Bol tam vlastne nejaký moment, ktorý vás vyložene nakopol?

Išlo sa od zápasu k zápasu a sebavedomie rástlo. Ja s Mišom Handzušom sme prišli neskôr a tím sa postupne budoval príchodmi hráčov z NHL. Kľúčový bol štvrťfinálový zápas s Kanadou. Otočili sme z 0:2 na 3:2. Bondra dal dva góly a mužstvo vtedy dostalo neuveriteľnú silu.

Po zlatej ére prišlo dlhé obdobie ticha. Výstrelom do tmy bolo aspoň striebro z roku 2012, ale potom opäť samé sklamanie. Čo sa to so slovenským hokejom stalo?


Nič. Jednoducho sa prestali stavať štadióny, prestalo sa pracovať s mládežou. Štát zaspal, hokej sa nedotoval a každý iba čakal, že bude dobre. Všetci si mysleli, že budeme mať hráčov v NHL, ktorí to budú ťahať večne. Hráčov v NHL však ubúdalo. Keď som tam hrával ja, tak tam bolo okolo 40 Slovákov. Teraz sú piati. Je to smutné. Teraz sa to snažia opäť naštartovať, ale potrvá roky, kým sa slovenský hokej vráti do úspešných čias. 

Ladislav Nagy


Kedy si teda najbližšie pripijeme v krčmách na oslavu slovenskej medaily na MS?

Ťažko povedať. Tu je totiž na všetko univerzálna odpoveď – nie sú peniaze. Treba sa pozrieť len do Maďarska. Koľko peňazí dáva štát do športu tam. Nemôžeme chcieť medaily, keď nie sme ochotní investovať do športu. Nie sú peniaze, nebude úspech.

Obrovské problémy má však momentálne aj košický hokej. Čo na to hovoríte?


Je to veľmi smutné. Manažér Koch odišiel a neviem čo sa tam deje. Nie som totiž v štruktúrach klubu. Treba si brať príklad z Michaloviec, kde majú 150 sponzorov a všetko funguje. V Košiciach je 2000 firiem a treba ich osloviť s prosbou o pomoc. Ak vám dá sto sponzorov každý mesiac tisíc eur, tak je to ročne pekná suma. Netreba sedieť na zadku, ale je treba chodiť a pýtať sa. Nechcem sa v tom však veľmi pitvať. Máme tu pozitívny príklad z Michaloviec a ten treba nasledovať. Neviem, čo sa to tu deje.

Odporúčame

Najnovšie z klubu: Košice

Pozri viac

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

Vyberáme zo športu

Zábava z Fun rádia